Záhorie patrí vďaka prírodným a priaznivým klimatickým podmienkam k dávno osídleným územiam Slovenska. Stopy tu zanechala už staršia doba kamenná. Medzi najstaršie osídlené miesta na Záhorí patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická osada pri Sološnici. O kontinuálnom osídlení záhorskej oblasti možno hovoriť od mladšej doby kamennej, ktorá sa datuje do obdobia od roku 5000 do roku 3000 pred n. l. Tento časový interval charakterizuje prechod od loveckého a zberačského spôsobu života k pestovaniu kultúrnych plodín, chovu domácich zvierat a výrobe efektívnejších kamenných nástrojov. Najstaršie roľnícke osídlenie na Záhorí reprezentuje ľud volútovej kultúry, ktorej zvyšky sa zachovali na území Skalice a Radošoviec. Pre uvedené obdobie je typická výroba keramiky. Ľudia si najčastejšie budovali osady na terasách riek a potokov alebo na piesočných dunách. Nálezy z tohto obdobia potvrdzujú osídlenie v Dúbravke, Lamači, Šaštíne – Strážach, Dojči, Hlbokom, Holíči, Vrbovciach a Čáčove.
Neskorá doba kamenná sa datuje do obdobia od roku 3000 do roku 1900 pred n. l. Priniesla pokrok v chove a využití úžitkových zvierat. Na území Záhoria sa objavili ľudia tzv. kultúry s kanelovanou keramikou. Bohaté náleziská z tohto obdobia archeológovia odkryli na Devínskom brale, v Holíči a Skalici. Zvyšky osád z neskorej doby kamennej sa našli napríklad v Bratislave na Patrónke a mohylník v Karlovej Vsi.
Kamennú dobu vystriedala bronzová doba, ktorá sa datuje do rokov 1900 až 700 pred n.l. V tomto období sa z bronzu , po ktorom je pomenovaná táto etapa vývoja ľudskej spoločnosti, začali vyrábať predovšetkým kvalitné zbrane, ozdobné a úžitkové predmety. Čulý obchod s bronzom ovplyvnil rozvoj medzikmeňových vzťahov. Hoci jeho využitie bronzu nemalo na existujúcu spoločnosť revolučný účinok, spôsobilo významný pokrok v oblasti výroby nástrojov. Jeho spracovanie vyžadovalo odborné vedomosti a veľkú zručnosť. Vznikali osady remeselníkov a obchodníkov , ktoré naznačujú rodiacu sa deľbu práce. Bronzová doba zanechala v tejto oblasti viacero stôp po sídlach v tejto oblasti viacero stôp po sídlach ktoré pravdepodobne vznikali pozdĺž obchodných ciest.
V železnej dobe sa stáva juhozápadné Slovensko miestom dotyku východnej a západnej kultúry. Asi v 6. až 5. stor. pred n. l. Sem prišli kočovní Skýti. Neskôr ich vytlačili Kelti, ktorí takmer súvisle obsadili celú oblasť. Sídliska z mladšej doby železnej (laténskej, 4. storočie pred n. l. až 1. storočie n. l.) sa našli v Myjave, Devíne , Šaštíne-Strážach Uníne (Zámčisko) a na mnohých iných miestach. Kelti budovali dobre opevnené sídliská, poznali hutníctvo, výrobu nástrojov, zbraní i šperkov. Moc Keltov a ich rýchli rozvoj podmienilo spracovanie železa. Výroba zbraní im umožnila vyzbrojiť veľké skupiny bojovníkov a rozširovať svoje územie.
Kelti pravdepodobne do oblasti Záhoria priniesli nielen rozvinutú výrobu a spracovanie železa, ale aj hrnčiarsky kruh, rotačné kamenné žarnovy i prekvapujúco pestrú paletu poľnohospodárskych a remeselníckych nástrojov. V tomto období vznikajú veľké strediská správneho a výrobno-obchodného charakteru – oppidá. Na Záhorí vznikli okrem roľníckych aj opevnené výrobné centrá (Plavecké Podhradie, Bratislava). Výrobné centrum v Bratislave bolo v 1. storočí pre n. l. zničené a jeho úlohu prebrala osada v Devíne. Keltov a Dákov vytlačili na prelome letopočtu bojovní Germáni, Markomani a Kvádi. Títo rozvrátili keltskú ríšu Bojohemum a ich roztrúsené kmene prenikli i na Záhorie. Hrobové nálezy germánskych bojovníkov sa našli v Lábe, Zohore, Vysokej pri Morave, Čáčove a Šaštíne-Strážach, zvyšky rozsiahlej kvádskej osady pri Branči.
V povodí Dunaja sa Germáni neustále stretali s Rimanmi, ktorý zabezpečili severnú hranicu svojho impéria systémom pohraničných pevností (Limes romanus). Tieto oporné body v najsevernejšej časti teritória Rímskej ríše sledovali tok Dunaja. Okrem pohraničných pevností však Rimania budovali v oblasti severne od Dunaja aj predsunuté stanice, opevnenia i dočasné tábory. Najznámejšie opevnené tábory vznikli v Bratislave, Dúbravke, Devíne a Stupave. Nálezy z rímskych čias sa našli i v Plaveckom Štvrtku, Senici, Skalici, Myjave, Šaštíne – Strážach a Smrdákoch.
Ako dokazujú nálezy zo Zohora a Devínskej Novej Vsi, v prvej polovici 6. storočia žili v povodí Moravy ešte Longobardi – posledný germánsky kmeň, ktorý sa tu dočasne usadil počas putovania do Talianska.
V 5. až 6. storočí prichádzali na územie juhozápadného Slovenska slovanské kmene zo Karpatskej kotliny. Hoci prvé stopy po slovanskom osídlení pochádzajú až zo 6. storočia (žiarové pohrebisko v Stupave sa považuje za doteraz najstaršie odkryté slovanské pohrebisko na Záhorí), je pravdepodobné, že Slovania osídlili už pred rokom 512 miesta po Germánoch, ktoré si buď vydobyli alebo ich jednoducho zabrali. Prví Slovania žili v rodovej občine a venovali sa poľnohospodárstvu. Remeselná výroba nedosahovala veľmi vysokú úroveň. Do života Slovanov nepríjemne zasahovali predovšetkým avarské kočovné kmene, ktoré si na juh od Dunaja vytvorili Avarskú ríšu. Na obranu proti kočovným Avarom vznikla v roku 623 Samova ríša, ktorá zaberala i celé Pomoravie. Po jej rozpade v roku 658 si Slovanov opäť podmanili Avari.
Na začiatku 9. storočia existovali na sever od stredného Dunaja dva štátne útvary: Staromoravské kniežatstvo v Pomoraví, do ktorého patrilo i Záhorie a Marchveld, a Nitrianske kniežatstvo. V roku 833 si moravský knieža Mojmír podrobil aj Nitrianske kniežatstvo a založil Veľkú Moravu. Z obdobia Veľkomoravskej ríše odkryli archeológovia sídliská a hradiská v Podbrančí, Plaveckom Štvrtku, Senici, Rohožníku, Stupave, Zohore, Vysokej pri Morave a jedno z najznámejších a najväčších sídlisk na Devíne. Po rozpade Veľkomoravskej ríše v roku 907 sa v priebehu 10. storočia celá oblasť Záhoria stala súčasťou ranofeudálneho uhorského štátu.
Z tohto dôvodu sa začiatkom 11. storočia sieť starých veľkomoravských hradísk a sídlisk na Záhorí prispôsobovala novým politickým a ekonomickým pomerom. Kým v čase existencie Veľkomoravskej ríše patrilo Záhorie do jej centrálnej časti, po vzniku uhorského štátu sa stalo pohraničným územím, tzv. Konfíniom. Slovanské obyvateľstvo postupne na Záhorí doplňujú strážne posádky Sikulov a Plavcov, ktoré mali za úlohu strážiť hranice Uhorska. Postupne ich však väčšinové slovanské obyvateľstvo asimilovalo. Dodnes však po nich zostali stopy v názvoch obcí, ktoré založili – Plavecký Mikuláš, Plavecký Peter, Plavecký Štvrtok, Sekule, Kuklov, Malacky, Leváre, Uhorská Ves.
Význam si naďalej udržali cesty v smere západ – východ. Jedna viedla povodím Dunaja, v ktorom najvýznamnejšiu úlohu zohrali pohraničné hrady Devín a Bratislava, druhá, – Česká cesta prechádzala pri Holíči z Čiech do Uhorska a Záhorím viedla cez Jablonicu do Trnavy, Ostrihomu a Budína. Túto sieť chránila sieť pohraničných hradov, ktoré vznikli v priebehu 12. a 13. storočia. Patrili k nim Holíčsky a Stupavský hrad, či Korlátko. Okrem nich vznikli v tomto období aj hrady Branč a Plavecký hrad.
Tatársky vpád na Slovensko v rokoch 1241 a 1242 poznačil aj vývoj na Záhorí. Existujúce dreveno-hlinité hrady zanikli a do popredia sa dostáva výstavba kamenných hradov. V 14. storočí stúpol význam Českej cesty, ktorá sa stala oficiálnou kráľovskou cestou na základe dohody českého kráľa Jána Luxemburského a uhorského kráľa Karola Róberta z roku 1336. Dovtedy totiž mnohí kupci prechádzali s tovarom po Dunajskej ceste cez Viedeň, ktorá malo od roku 1221 právo skladu. To znamenalo, že tu tovar museli vyložiť a ponúknuť domácim kupcom. Zároveň boli nútení kupovať od viedenských kupcov drahý tovar privezený zo západu. Viedeň rýchlo bohatla, a to sa nepáčilo ani českému, ani uhorskému kráľovi.
Právo skladu vo Viedni poškodzovalo českých, slovenských i maďarských kupcov, a preto sa návrh obísť Viedeň stretol s priaznivým ohlasom. Kupci prebrodili Dunaj až v Ostrihome a pokračovali po Českej ceste do Trnavy, cez Malé Karpaty do Jablonice, Senice, Holíča a odtiaľ do Brna, Prahy a veľkomiest západnej Európy. Českú cestu toto rozhodnutie povýšilo na základnú európsku magistrálu, okolo ktorej sa v druhej polovici 13.a v 14. storočí začali formovať feudálne hradné panstvá. Ku každému hradu patrilo aj priľahlé územie s poddanými.
Okrem hradných panstiev okolo Českej cesty patrili rozsiahle územia na Záhorí hradu Biely Kameň a Bratislavskému hradu. Jediným slobodným kráľovským mestom na Záhorí bola v tomto období Skalica. Kráľovské výsady dostala od uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého v roku 1372. Na základe osobitného privilégia panovníka museli Skaličania vybudovať kamenné hradby, takže mesto sa stalo významným strategickým bodom.
V 14. storočí bola budovaná i nová správna organizácia Záhoria. Kým v 13. storočí sa na Záhorí spomínajú Stupavský a Holíčsky pohraničný komitát, v 14. storočí sa celá oblasť stala súčasťou Nitrianskej a Bratislavskej župy. Paralelne so svetským administratívnym členením sa vytvárala aj cirkevná správa. Najväčšia časť Záhoria patrila archidiakonátu so sídlom v Šaštíne, severná časť Nitianskemu a juhovýchodná časť Bratislavskému archidiakonátu.
Na prelome 14. a 15. storočia musel dať uhorský kráľ Žigmund Luxemburský v dôsledku veľkých výdavkov na prípravu tureckej vojny do zálohy veľkú časť kráľovského majetku. Takto sa dostali hrady na Záhorí do rúk šľachtica Stibora zo Stiboríc. Neskôr územie pripadlo jeho synovi. Stiborovcom patrili panstvá v Holíči, Branči, hrady Ostrý Kameň, Korlátko, Plavecký hrad, mestá Skalica, Senica a iné.
V tomto období prenikli so Záhorskej oblasti husiti a výrazne zasiahli do života tohto územia. Husitské hnutie, ktoré vzniklo v južných Čechách, našlo svojich priaznivcov aj na Slovensku, najmä v radoch poddaných a mestskej chudoby. Už v roku 1428 husitské vojská obsadili Skalicu a postupovali cez Senicu do Trnavy. Na Slovensku sa uskutočnilo niekoľko husitských výprav, každá však znamenala útrapy pre domáce obyvateľstvo. Po porážke husitov sa stabilizovali hranice feudálnych panstiev, neustále zápasy uhorskej šľachty o kráľovský trón však k rozvoju Záhoria neprispeli. Ťažký život poddaných v ďalšom období ešte zhoršili turecké vojny, počas ktorých museli poľnohospodárske usadlosti prispievať na zásobovanie cisárskych vojenských oddielov, platiť vojenskú daň za porty a vykonávať bezplatne prácu pri opevňovaní pevností a hradov.
Historickým medzníkom v politickom vývoji Slovenska bol rok 1526. Po bitke pri Moháči a porážke uhorského vojska tureckou armádou sa stal uhorským kráľom Ferdinand Habsburský. Slovensko sa stalo súčasťou mnohonárodnostnej habsburskej monarchie, do ktorej patrilo až do roku 1918. Pre obyvateľov Záhoria sa však situácia nezmenila. Najťažším úderom pre celú oblasť bola turecká výprava v roku 1663, v ktorej Turci spustošili Jablonicu, Myjavu, Sobotište a celý rad ďalších dedín. Turecké nájazdy znamenali aj úbytok slovenského obyvateľstva a prisťahovalectvo príslušníkov iných národností. Novým etnikom na území Záhoria sa stali chorvátski kolonisti, ktorí utiekli pred Turkami na sever. Osídľovali nové územia (kopanice v okolí Myjavy), prípadne dosídlili staré, niekedy i zaniknuté lokality (Dúbravka, Lamač, Záhorské Bystrica). Takýto utečenci získali od Skalice územie, kde založili obec Mokrý Háj.
16. a 17. storočie sú však aj obdobím reformačného hnutie v cirkvi a zvýšeného vplyvu protestantizmu. V roku 1528 prichádzajú na západné Slovensko novokrstenci alebo anabaptisti. Príslušníci tohto reformačného prúdu pochádzali predovšetkým zo Švajčiarska a Nemecka, odkiaľ ušli pred prenasledovaním. Na Slovensku obyvatelia ich nazvali habáni – podľa nemeckého názvu ich usadlostí – Haushaben ( haus – dom, haben – mať). Ich strediskom sa stala osada ležiaca na úpätí Myjavskej pahorkatiny – Sobotište.
Zakladali habánske dvory, v ktorých žili ako jedna veľká rodina. Spoločne hospodárili, nikto nesmel mať súkromný majetok. Všetko, čo dorobili, odvádzali do spoločnej pokladnice. Okrem Sobotišťa sa usadili aj na iných miestach Záhoria – vo Veľkých a Malých Levároch, Borskom Mikuláši, Brodskom, Moravskom Sv. Jáne, Kopčanoch , Holíči, Šaštíne, Gbeloch, Skalici a Myjave. Habáni sa zaoberali najmä výrobou keramiky, nožiarstvom, garbiarstvom, tkáčstvom, kníhviazačstvom. Preslávili sa ja ako vynikajúci hrnčiari. Títo remeselníci pochádzali najmä z okolia talianskeho mestečka Faenza a podľa toto názvu dostal nimi vyrábaný riad názov fajansa.
Keď proti nim cirkev vystúpila s programom rekaltolizácie, mnohí z územia Slovenska odišli. Tí, čo zostali , postupne splynuli s pôvodným obyvateľstvom a ďalej rozvíjali jednotlivé remeslá. Ako vzácna pamiatka sa opatruje hodnotná úžitková a dekoratívna habánska keramika a niekoľko posledných habánskych domov v Sobotišti a najmä vo Veľkých Levároch.
V 17.a začiatkom 18.storočia sa proti násilnej rekatolizácii presadzovanej Habsburgovcami postavila protestantská šľachta. Vypuklo niekoľko povstaní, počas ktorých prišlo k bojom aj na Záhorí. Skutočným cieľom šľachty však bolo udržať si stavovské privilégia a moc nad poddanými a bojovať proti habsburskému centralizmu. Kým šľachta si udržala náboženskú slobodu, poddaní sa museli riadiť vôľou zemepána. Preto vypukli aj vzbury poddaných proti násilnej rekatolizácii napríklad v Turej Lúke(1672) a Senici (1673).Kým v prípade povstania evanjelických roľníkov v Turej Lúke vzbúrencov postavili pred súd, ktorý sa skončil represáliami a odsúdením povstalcov na hrade Branč, na potrestanie vzbúrencov zo Senice bola vyslaná trestná vojenská výprava, ktorá vypálila a spustošila Senicu a okolité dediny takmer do základov.
Záhorskú a myjavská oblasť neobišla ani posledná vlna protihabsbuských povstaní, najmä povstanie Františka Rákocziho. Na jeho stranu sa postavila Myjava i Senica, ktoré cisárske vojská po obsadení z pomsty vypálili. Počas tohto povstania boli zničené aj ďalšie obce v tejto oblasti – Holíč, Brezová pod Bradlom, Plavecký Peter a Jabloňové. Na druhej strane kráľovského mesta Skalica sa vojnové udalosti dotkli len povinnosťou platiť príspevky (kontribúcie) cisárskym a povstaleckým vojskám.
Po hospodárskej stránke bolo pre Záhorie významné obdobie, keď sa rod Pálffyovcov usadil na rozsiahlom malackom panstve a získal majetky Plaveckého hradu a hradu Devín. Na svojich panstvách Pálffyovci vytvorili rozsiahle veľkostatky, na ktorých sa venovali nielen poľnohospodárstvu, ale aj iným činnostiam – zakladali menšie pivovary, píly a podobne. O niečo neskoršie získal Holíčske a Šaštínske panstvo pre c.k. rod Habsburg –Lotringen František Štefan, manžel Márie Terézie, čo hospodársky pozdvihlo najmä Holíč a okolie
Podobné ekonomické aktivity začala ostatná uhorská šľachta uskutočňovať po podpísaní Satmárskeho mieru v roku 1711, keď prišlo ku kompromisu s cisárskym dvorom a začalo sa obdobie konsolidácie a rozvoja ekonomiky. Vznikali nové cechy, zvýšil sa počet remeselníkov, ktorí sa v nich organizovali. Skalica sa v tomto období preslávila výrobou jemného súkna, ktoré sa považovalo za jedno z najkvalitnejších v celom Uhorsku. V roku 1828 tu bolo43 súkenníckych dielní. Brezová pod Bradlom sa stala strediskom výroby kože a plátna, Myjava, Vrbovce a Sobotište sa preslávili pytlikárstvom – výrobou špeciálnych vrecúšok z ľanovej a vlnenej priadze používaných na múku.
Cechy sa však postupne stávali brzdou remeselnej výroby a začali vznikať prvé manufaktúry. V roku 1736 založil cisár František I. Lotrinský, manžel Márie Terézie, v Šaštíne kartúnku, ktorá bola až do svojho zániku v roku 1847 najväčšou a najznámejšou manufaktúrou na Slovensku, patrila dokonca k najväčším v Európe. Zamestnávala takmer 20 000 ľudí. Nie všetci pracovali v Šaštíne. Svoje pradiarenské centrá mala kartúnka i v Dolnom Rakúsku a najmä vo Viedni.
V Holíči založil František I. Lotrinský manufaktúru na majoliku, ktorá neskôr vyrábala anglický porcelán. V šesťdesiatych rokoch 18. storočia vznikli ďalšie manufaktúry v Senici a Sobotišti. Vyrábali súkno a vlnené výrobky. Neustále sa rozširujúca textilná výroba si vyžadovala najmä kvalitné súkno z jemnej vlny. Z tohto dôvodu zaviedol cisársky dvor chov jemnovlnných oviec v Rakúsku, na Morave a na Slovensku. Holíč sa stal strediskom zušľachťovania oviec v celej monarchií. Holíčske verejné dražby plemenných kusov, ktoré sa usporadúvali každý rok až do tridsiatych rokov 19. storočia, boli známe v širokom okolí.
V 18. storočí pomerne rýchlo rástol i počet obyvateľov Záhoria. Skalica, najväčšia a jediné slobodné kráľovské mesto, patrila v sedemdesiatych rokoch 18. storočia s 5 000 obyvateľmi medzi desať najväčších miest na Slovensku. Jej obyvateľstvo tvorili prevažne Slováci (na rozdiel od Bratislavy, ktorej približne polovicu obyvateľstva tvorili v roku 1720 Nemci).
V priebehu 18. storočia začalo výrazne narastať národné povedomie Slovákov. Tento proces vyvrcholil v prvej polovici 19. storočia. Jedným z centier národného hnutia v revolučných rokoch 1848 a 1849 sa stala Myjava, kde sa v septembri 1848 zišlo prvé národné zhromaždenie Slovákov, ktoré vyhlásilo Slovenskú národnú radu ako reprezentatívny orgán. Na jej čele stáli Ľudovít Štúr , Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslava Hodža, ktorí sa už v roku 1843 zaslúžili o uzákonenie slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov. Na zhromaždení v Brezovej pod Bradlom na jeseň 1848 sformulovali širšie sociálne, kultúrne a politické požiadavky Slovákov. V Myjave a v Brezovej pod Bradlom vznikli slovenské dobrovoľnícke zbory, ktoré povstali proti uhorskej nadvláde.
Povstalecké vojská boli napokon porazené a desiatky účastníkov popravili. Hoci povstanie v rokoch 1848 a 1849 neprinieslo okamžité výsledky, malo význam najmä pre upevnenie národného povedomia Slovákov. Najväčšiu podporu malo práve v okolí Myjavy, Brezovej pod Bradlom, Holíča, Starej Turej, Vrboviec a Sobotišta, kde bola veľká koncentrácia slovenského obyvateľstva. Tieto obce sa aj počtom obyvateľov vyrovnali kráľovským, či inak privilegovaným mestám a mestečkám.
V druhej polovici 19. storočia nastal útlm politickej aktivity Slovákov spôsobený tlakom vládnucich kruhov proti slovanským národnostiam v Uhorsku. Naopak v hospodárskej sfére nastalo určité oživenie najmä v súvislosti s rozvojom priemyselnej výroby, ktorá sa začala rozvíjať aj na západnom Slovensku. V oblasti Záhoria a najmä myjavských kopaníc však priemyselné podniky nevznikali a bol tu veľký prebytok pracovných síl. Z tohto dôvodu sa koncom 19. a začiatkom 20.storočia vysťahoval značný počet obyvateľov tejto oblasti za prácou do USA, Kanady, Argentíny, Francúzska a Rakúska. 1. svetová vojna priniesla ďalšie zhoršenie životných podmienok a vysťahovalectvo pokračovalo i po je skončení.
Rozpad Rakúsko – Uhorska a vznik 1. Československej republiky v októbri 1918 znamenal pre Slovákov koniec národnostného útlaku, sociálne postavenie širokých vrstiev obyvateľstva sa však nezmenilo a Záhorie naďalej zostalo bez pracovných príležitostí . Táto situácia vytvorila predpoklady pre vznik robotníckeho hnutia. K centrám organizovania robotníkov na Záhorí patrili Malacky, Holíč a Devínska Nová Ves, kde v povojnových rokoch prišlo k nepokojom s štrajkom.
Oblasť Záhoria si až do polovice 20. storočia zachovala predovšetkým poľnohospodársky charakter a okrem prevádzok lokálneho významu tu nebol ani jeden väčší priemyselný podnik. Väčšina pôdy patrila veľkostatkárom, zvyšok obhospodaroval veľký počet drobných roľníkov. Odbyt poľnohospodárskych produktov Záhoria umožňovali blízke centrá – Bratislava a Viedeň, kde sa na trhoch predávala najmä zelenina a ovocie. Priemysel v tomto období reprezentovali píly, liehovary, cukrovary, mlyny a tehelne, v ktorých sa spracúvali lokálne suroviny.
Po rozbití 1. Československej republiky a vytvorení Slovenského štátu v marci 1939 okupovala časť pohraničného územia (Devín) Veľkonemecká ríša a na základe vnútenej dohody o ,,ochrane“, sa stali tiché lesy Záhoria (tzv. ochranná zóna) výcvikovým priestorom nemeckých vojenských jednotiek. Naopak v Myjavskej pahorkatine a v predhorí Bielych Karpát sa organizovali partizánske skupiny, ktoré za podpory miestneho obyvateľstva uskutočňovali protinemecké operácie. Jedným z centier protifašistického odboja až do oslobodenia Záhoria v apríli 1945 bola Brezová pod Bradlom.
Po skončení 2. svetovej vojny bola obnovená Československá republika a život sa postupne normalizoval. Moc v jednotlivých obciach prevzali revolučné národné výbory, ktorých členovia neboli volení občanmi, svoju účasť si ,,vydobyli,, odporom proti režimu Slovenského štátu a zásluhami za obnovu Československa. Na jeseň 1945 sa uskutočnila menová reforma, pozemková reforma, skonfiškovali sa veľkostatky a bohatším roľníkom predpísali často neúnosné dodávky, tzv. Kontingenty. Vo voľbách v máji 1946 získala Demokratická strana takmer dve tretiny hlasov. Komunisti však prešli do ofenzívy, ktorá vyvrcholila v roku 1948, keď Komunistická strana Československa prevzala moc v štáte a začalo sa obdobie budovania socializmu.
Základným cieľom tohto obdobia bola kolektivizácia poľnohospodárstva, zoštátnenie priemyslu, obchodu a remesiel a úplná likvidácia malého a stredného podnikania. Vo väčšine záhorských obcí vznikli jednotné roľnícke družstvá a štátne majetky, ktoré hospodárili na veľkých výmerách pôdy. Začal sa rozvíjať priemysel v Senici, Myjave, Brezovej pod Bradlom, Malackých, Rohožníku, Stupave. Výrazne sa zvýšil počet obyvateľov predovšetkým v mestách.
Druhá polovica šesťdesiatych rokov priniesla určité uvoľnenie. Odstránili sa mnohé bariéry osobnej a náboženskej slobody a vznikli nové možnosti podnikania. Vojská Varšavskej dohody, ktoré 21. augusta 1968 obsadili Československo, však znemožnili jeho ďalšiu demokratizáciu. Územie pozdĺž rieky Morava patrilo k najstráženejším miestam republiky. Až november 1989 priniesol pád komunistického režimu a odstránenie ,, železnej opony,, medzi Československom a Rakúskom. 1. januára 1993 vznikla po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky Slovenská republika a začala sa nová etapa formovania slovensko-rakúskych vzťahov a spolupráce.