Plošne najväčšiu časť slovenského Pomoravia zaberá Záhorská nížina, ktorá je súčasťou Viedenskej panvy. Pochádza z mladších treťohôr. Jej základ tvorí pásmo flyšu a bradlové pásmo. Z mladotreťohorných usadenín sa tu vyskytujú najmä zlepence, pieskovce, piesky, bridlice, sliene, íly, ílovce, vápence a lignit.

Záhorskú nížinu môžeme na základe jej geologického vývoja a súčasného stavu povrchu rozdeliť na dva celky: Borskú nížinu a Chvojnickú pahorkatinu. Centrálnu časť Borskej nížiny tvorí Bor. Je to súvislá oblasť viatych pieskov, ktorá sa nachádza severovýchodne od Lozorna a Malaciek.Viate piesky tvoria nízkopahorkatinný reliéf s uzavretými bezodtokovými zníženinami. Vyskytujú  sa tu piesočnaté priesypy, ktoré niekedy vytvárajú nepravidelné, jednostranne pretiahnuté pahorky. Orientácia presypov poukazuje na prenos piesku západnými a severozápadnými vetrami v ľadovej dobe. Na severe z pieskových presypov vystupuje Lakšárska pahorkatina. Súčasťou  Borskej nížiny je aj  Myjavská a Dolnomoravská niva. Tieto riečne nivy pochádzajú zo starších štvrtohôr a vyvinuli sa pozdĺž rieky Morava a Myjava. Tvoria ich štrkopieskové nánosy, ktoré čiastočne rozrušilo meandrovanie riek v mladších štvrťohorách. Medzi nivou Moravy a Borom sa nachádzajú terasy Moravy.

Ich tvar výrazne zmenila veterná činnosť. Západne od Boru (medzi Cerovou a Zohorom) sa rozprestiera Podmalokarpatská zníženina, ktorá sa tiahne pozdĺž západného úpätia Malých Karpát. Je to priekopová prepadlina s náplavovými kužeľmi malokarpatských potokov. Vznikli v nej rozsiahlejšie močaristé územia, ktoré zabraňujú premiestňovaniu pieskov z Boru smerom na východ. Chvojnická pahorkatina má tri časti: Skalický hájik, Unínsku a Senickú pahorkatinu. Jej povrch nie je veľmi členitý. Od poslednej ľadovej doby ho modelovali  západné vetry, ktoré sem naviali  hrubé vrstvy spraše a sprašových hlín. Riekami modelovaný feliéf sa vyskytuje najmä v centrálnej časti Chvojnickej pahorkatiny nazývanej Zámčisko. Východne od Záhorskej  nížiny ležia Malé Karpaty, ktoré prechádzajú až  do Rakúska. Slovenskú časť pohoria oddeľuje od rakúskej Devínska brána. Malé Karpaty sa delia na Devínska brána, Pezinské, Brezovské a  Čachtické.

Najvyššiu výšku dosahujú v centrálnej časti. V južnej časti Malých Karpát prevládajú kryštalické horniny. Strednú časť tvoria kryštalické bridlice prikryté druhohornými vápencami a kremencami. Severovýchodne od Kuchyne už kryštalické horniny nevystupujú na povrch – tu prevládajú druhohorné vápence a dolomity. Severná časť Malých Karpát sa od zvyšku pohoria výrazne odlišuje geologickým vývojom. Kryštalické horniny tu vystriedali druhohorné vápence s dolomitmi a treťohorné pieskovce so zlepencami. Severné a severozápadné svahy sú v porovnaní s južnými a juhovýchodnými miernejšie a hladšie. 

K špecifikám Malých Karpát patria krasové  územia. Na ich záhorskej strane sa nachádza Borinský a Plavecký kras s jaskyňami, vyvieračkami a kaňonovitými údoliami(Zbojnícka jaskyňa a kaňon Prepadlé na Borinke, Tmavá , Deravá skala a kaňon Mokrá dolina pri Plaveckom Mikuláši). Malé Karpaty sú chránenou krajinnou oblasťou. Pre turistov ponúkajú hustú sieť značkovaných chodníkov, pre horolezcov vhodné terény v okolí Borinky, Sološnice a Plaveckého Mikuláša.

Územie medzi Malými a Bielymi  Karpatami vypĺňa Myjavská pahorkatina. Tvoria ju prevažne neogénne horniny. Jej povrch charakterizujú  široké plošiny, ktoré sú pozostatkom plochého reliéfu  z mladších treťohôr. Myjavskú pahorkatinu rozčleňujú široké a plytké doliny oddelené plochými zaoblenými chrbami s výškou okolo 300 m n. m. Pás pohorí pokračuje za Myjavskou pahorkatinou Žalostínskou vrchovinou. Ide o súčasť Bielych Karpát, ktoré patria do rovnakého vývojového obdobia ako Malé Karpaty. Najstaršie povrchové tvary sa zachovali na hrubozrnnom pieskovci, ktorý najlepšie odolával vode a veternej erózii. Naproti tomu na mäkkých íloch sa povrch zarovnal.